„PRETOŽE NA SKÚSENOSTIACH ZÁLEŽÍ.“

_

Klienti o Katke

„Vypracované preklady zahŕňali texty so všeobecnou tematikou, ako aj vysoko odborné texty. V spolupráci s našimi skúsenými prekladateľmi sa osvedčila jej schopnosť pracovať v tíme, a to aj pod časovým tlakom, bez toho, aby bola ovplyvnená jej vysoká kvalita práce. Na základe spätnej väzby od našich interných prekladateľov a korektorov môžem potvrdiť, že preklady spĺňajú kritériá kvality, ktoré vyžadujeme v slovenskom jazykovom odbore pri Generálnom riaditeľstve pre preklad Európskej komisie.“

Lucia Kucianová, zástupkyňa vedúceho oddelenia SK.02, Európska komisia

„Spolupráce s Katarínou byla hebká a krásně plynula. Moji knihu Dívka s havraními křídly zkorigovala rychle a precizně. Měla jsem pocit, že má slova jsou díky ní bezpečně opečovaná a citlivě převedená do slovenštiny. Moc děkuju, Katko.“

Tereza Kramerová, spisovateľka

„Spolupráca s Katarínou bola skvelá. Je spoľahlivá a preklady doručuje vždy načas.“

because Group

„Katarína vždy dodrží dohodnuté termíny a doručené preklady sú vo veľmi vysokej kvalite. Je mi potešením s ňou spolupracovať, pretože sa vždy môžem plne spoľahnúť na jej profesionálne služby.“

Roman Majoroš, TRANSLANG

Klienti o Lenke

„Lenka je jednou z našich preferovaných prekladateliek a korektoriek už od roka 2017. Je profesionálna, spoľahlivá a flexibilná. Profesionálna – pretože doručuje preklady s vysokou úrovňou kvality terminológie, odbornosti aj štýlu. Spoľahlivá – pretože sľúbi len to, čo dokáže načas splniť. Flexibilná – pretože v prípade potreby sa dokáže prispôsobiť všetkým zmenám. Okrem toho si ceníme aj našu vzájomnú bezproblémovú a priateľskú komunikáciu.“

Eva Dinušová, LEXIKA

„Lenka je mimoriadne skúsená, flexibilná a profesionálna prekladateľka s veľkým zmyslom pre detail. Spolupracovali sme na lokalizácii módneho e-shopu About You, ktorý aj vďaka Lenkinej práci poskytuje zákazníkom na Slovensku texty s vysokou kvalitou. Lenka nájde vždy tie správne slová vhodné pre jednotlivé cieľové skupiny alebo platformu, na ktorej budú naše texty zverejnené. Spolu s mojím tímom s Lenkou veľmi radi spolupracujeme a určite by sme jej služby radi odporučili aj ostatným.“

Tamara Cingelová, About You GmbH

„Lenka našej neziskovej organizácii pomohla neuveriteľne zlepšiť písomnú komunikáciu v slovenskom aj anglickom jazyku. Oceňujem jej profesionalitu, rýchlu komunikáciu a zmysel pre detail. Vďaka tejto jej kombinácii zručností je perfektnou voľbou pre každého, kto potrebuje prekladateľku alebo korektorku pre rôzne typy projektov.“

Julian Gerhart, zakladateľ projektu ZMUDRI

„Lenka je vynikajúca prekladateľka, ktorá poskytuje kvalitné služby, a spoločnosť Iolar je s jej prácou viac než spokojná. Lenku by sme odporučili každému, kto potrebuje spoľahlivého partnera pre preklady v jazykových kombináciách, ktoré poskytuje.“

Katja Puhar, IOLAR

Ukážky z kníh

Manželka nacistického dôstojníka, Edith Hahn Beerová a Susan Dworkinová (Vydavateľstvo Motýľ, 2019):

Natlačili nás na nákladiak. Pevne som držala mamu za ruku. Odviezli nás do kancelárie SS a položili pred nás nejaký papier.

„Obe vás potrebujeme na poľnohospodárske práce pre Ríšu. Podpíšte to. Tu. Je to zmluva.“

V okamihu mi naskočili vedomosti získané počas právnického štúdia a zaujala som pozíciu advokátky. Snažila som sa čo najlepšie argumentovať, akoby odo mňa závisel samotný základ tohto umenia.

„Lenže táto žena by tu ani nemala byť,“ ohradila som sa a postrčila mamu pred seba. „Nie je z Viedne, nie je židovka, je to len stará slúžka, ktorú sme raz zamestnali, a bola u mňa na návšteve, aby mi robila spoločnosť.“

„Podpíšte ten papier.“

„Okrem toho, len sa na ňu pozrite! Na takú prácu určite nie je vhodná. Na chodidlách má výrastky a bedrá postihnuté artritídou. Jej pohyblivosť je nanič, to vám môžem zaručiť. Ak potrebujete robotníčky, nájdite si moje sestry. Gretchen je krásna, má len dvadsaťdva rokov, je atleticky založená. Je najlepšia, pane! Ak by nebola židovka, bola by v ženskom olympijskom plaveckom tíme. A moja druhá sestra Erika má silu dvoch koní. Poviem vám, tú môžete zapriahnuť aj do pluhu. Obe stoja ďalej v rade, asi ste si ich nevšimli. Ako ste mohli minúť dve také silné a statné mladé ženy a namiesto toho si vybrať takúto starú babu? Máte niečo so zrakom? Možno by ste si ho mali dať skontrolovať…“

„Dobre, dobre, sklapni už!“ zareval nacista. „Pustite tú starú ženu. Poďme, starena, vypadni odtiaľto!“ Vystrčili mamu na ulicu zaliatu slnkom.

Papier som im podpísala. Bola to zmluva, na základe ktorej som mala stráviť šesť týždňov na farme v severnom Nemecku. Stálo tam, že ak by som sa na druhý deň neukázala na vlakovej stanici, považovali by ma za hľadaného zločinca a neľútostne by sa ma snažili dolapiť.

V tú noc sme s mamou spali v objatí.

„Šesť týždňov,“ utešovala som sa. „To je nič. Prejde šesť týždňov a budem doma. Dovtedy vstúpi do vojny Amerika, porazí Nemecko a bude po všetkom.“

Vzala som si batoh a jeden kufor, rovnako ako pred časom moja sestra Hansi. Mama mi zabalila takmer všetko jedlo, čo sme mali doma.

Pepi prišiel na železničnú stanicu s matkou. Vyzeral tak rozkošne a smutne. Opustili ho všetky roztomilé nenútené reči. Chytil ma za ruky a vložil si ich do svojich vreciek na kabáte. Moja mama mala pod očami veľké tmavé kruhy. Všetci traja sme mlčali. Anne Hoferovej sa však ústa nezatvorili. Mlela o prídelových lístkoch na potraviny a oblečenie a vyžarovala z nej radosť, že odchádzam.

Vtom mama objala Annu a skôr, než mohla začať protestovať, odtiahla ju nabok, aby sme mali s Pepim poslednú chvíľku súkromia. Slané slzy jeho bozku na mne prilipli. Aj v snoch som stále cítila ich chuť.

Keď vlak zahvízdal, pošepkala som mame, aby nebola smutná a že sa uvidíme o šesť týždňov.

(preložila Lenka)

Jeden rok v živote včely, David Gerstmeier, Tobias Milteberger, Hannah Götteová (Nakladatelství KAZDA, 2020):

JESENNÉ UPRATOVANIE a vraždenie trúdov

V úli nastávajú dni plné udalostí: vonku sa ochladzuje a blíži sa zima. Trúdy teraz čakajú ťažké chvíle. Začína sa totiž obdobie vraždenia trúdov.

Všetka drina sa oplatila! Ovocné stromy zarodili ovocie a ty si môžeš veselo natrhať šťavnaté jablká, sladké hrušky a čerstvé slivky.

Včely medonosné teraz čistia svoje úle a pripravujú sa na chladné zimné mesiace. Namiesto jarného upratovania organizujú jesenné! Neúnavné letné včielky si už môžu oddýchnuť. Predtým, ako zmiznú zo scény, postarajú sa ešte o budúcu generáciu. Zimné včely, ktoré sa už vyliahli, ukladajú posledné zásoby na zimu.

Trúdy už teraz nebudú potrebné. Po jarných a letných zásnubách na nich nečaká žiadna ďalšia úloha. Už sa len napchávajú medom a robia v úli neporiadok – bez toho, aby za to na oplátku prinášali včelstvu nejaký úžitok. Obdobie pohodlného ujedania medu sa však pre včelích samčekov čoskoro skončí. Vo včelstve teraz na niekoľko týždňov prepukne boj: vraždenie trúdov. Včelstvo trúdy buď zabije, alebo ich vyženie z úľa, takže zahynú od hladu. Ak cez deň ešte lietajú vonku, večer sa pravidelne vracajú na letáč. Tentoraz ich však ich kolegyne nevpustia dovnútra, a tak nedostanú žiadnu potravu. Na ďalšie ráno ležia bez známok života na letáči. Robotnice odpracú ich mŕtve telíčka. Od konca jesene už v úli žiadne trúdy nenájdeme.

ZIMA SA BLÍŽI

Včely sa teraz pripravujú na blížiacu sa zimu a mimo úľa trávia čoraz menej času. Aj včelár sa musí na zimné obdobie dobre pripraviť. Ak včelám zostali len malé zásoby, začína so zimným prikrmovaním už začiatkom leta. Včelár okrem toho pomáha včelám aj v boji proti klieštikovi včeliemu – roztoču, ktorý spôsobuje varoázu.

Približne od novembra sa včely združujú do chumáča a úľ opúšťajú iba zriedka.

Včelár vtedy ukončí prikrmovanie a musí sa postarať o to, aby včelstvo prečkalo zimu v bezpečí. Pomocou dreveného klina zmenší vletový otvor do úľa tak, aby včely síce mohli lietať dovnútra a von, ale aby do úľa neprenikli zlodeji medu, ako napríklad myši.

LIEČBA VAROÁZY

Ak má včelstvo prežiť zimu, včelár ho musí ošetriť proti roztoču spôsobujúcemu varoázu, klieštikovi včeliemu. Preto včelstvo postrieka alebo pokvapká napríklad kyselinou šťaveľovou. Včely ju znášajú celkom dobre, zato škodcom dá poriadne zabrať. Úlohou kyseliny šťaveľovej je roztoče zabiť, ide totiž o parazity. Parazity sú zvieratá alebo rastliny, ktoré vyhľadávajú živé organizmy a živia sa nimi. Pritom môžu svojmu hostiteľovi škodiť.

NEBEZPEČNÝ TRPASLÍK

Roztoče sú úplne maličkí tvorovia z rodu pavúkovcov, sú menšie ako špendlíková hlavička. Na rozdiel od pavúkov sa však obvykle nevydávajú na lov, ale žijú na úkor iných zvierat.

Roztoče Varroa, teda klieštika včelieho, k nám neúmyselne zavliekli vedci. Špecializuje sa na včely a ich larvy, ktoré im slúžia ako hostitelia. V súčasnosti sú týmto roztočom napadnuté takmer všetky včelstvá. Bez pomoci včelárov by včely padli týmto parazitom za obeť.

VIDÍME SA NA JAR

Červené, žlté a hnedé lístie pomaly padá zo stromov. Slnko putuje nízko nad obzorom a dni sa pomaly skracujú. Včelári dokončili všetky prípravy, ktoré majú včelám pred zimou pomôcť, a teraz sa so svojím včelstvom musia rozlúčiť a nechať ho napospas vlastnému osudu.

(preložila Lenka)

Dievča s havraními krídlami, Tereza Kramerová (Vědomý život, s.r.o., 2019):

… Presklené dvere školy za ňou pomaly zaklapli a ona mala zrazu úplne prázdnu hlavu. Bolo v nej jedno veľké nič. Zážitok z triedy ju tak šokoval a emocionálne vyčerpal, že sa jej pozornosť nachádzala len v prítomnosti. Mala pocit, akoby sa vznášala nad zemou a telo kráčalo po chodníku samo od seba ako robot. Poznala tento pocit už z minulosti a vnímala, ako sa jej duša vyzlieka z fyzického tela a naťahuje svoje lúče nahor k slnku.

Na jednej strane jej to bolo príjemné, pretože necítila svoju bezmocnosť tak intenzívne, ale zo skúsenosti vedela, že pre chôdzu po ulici to nie je bezpečný stav. Otupujú sa pri ňom zmysly, akoby cez ne niekto prehodil utierku. Raz v tomto vytržení spadla z bicykla, pretože nevnímala cestu a prestala kontrolovať riadenie. Týždeň sa kvôli odretému kolenu a boku nemohla s ostatnými kúpať v rybníku. Odvtedy si dávala pozor, aby bola pri pohybe dobre uzemnená a vnorená vo svojom tele.

Miriam použila svoju známu hru, ktorou si dušu bezpečne vtiahla späť do tela. Preniesla pozornosť do chodidiel, ktoré v bielych teniskách mäkko dopadali na betónovú dlažbu. Bez toho, aby spomalila, si predstavila, ako z nich vyrastajú svetlohnedé korienky, ktoré sa zavŕtavajú do zeme. Sú pružné a stále sa predlžujú a naťahujú, až sa dotknú samotného zemského jadra.

Keď mala korienky dostatočne pevné a dokázala ich precítiť pri každom kroku, začala nimi dýchať. Predstavila si, že sa nimi nadychuje z hlbín Zeme, dych vedie do chodidiel a potom cez nohy až do brucha.
Odriekavala si pritom v duchu rytmickú básničku, ktorú si sama vymyslela: „Na zemi stojím, korene cítim, nohami hýbem, svoje telo vnímam.“

Po dvoch opakovaniach básne už bola zasa prítomná vo svojom tele a akurát prišla k ohromnej magnólii, ktorá sa nachádzala v polovici cesty medzi školou a jej domovom. Je to približne deväťdesiatročný strom, ktorý cez plot záhrady skrášľuje celú ulicu. Keď kvitne, má nádherné fialovo-biele kvety, ktoré vyzerajú ako kalichy a úžasne voňajú.

Pre Miriam má táto magnólia zvláštny význam, pretože pod jej previsnutými konármi má svoj raketový tunel. Tak nazýva miesto, do ktorého si v predstavách posiela zásoby energie pre chvíľu, keď jej bude najhoršie. Ako trebárs dnes. Dbala na to, aby toto miesto neležalo na hlavnej trase, kade denne chodia desiatky ľudí. Staručká magnólia bola na to úplne ideálna, pretože na jednej strane vyčnievala z neudržiavanej záhrady a okolo nej rástla vysoká tráva a žihľava…

(redigovala Katka)

Vtáča menom Vtáča, Veronika Hurdová (Nakladateľstvo Pupenec, 2019):

… Vtáča si zrazu pripadalo také obyčajné. Pripadalo si ako to najobyčajnej¬šie vtáča, aké si len vieš predstaviť. Popravde také aj bolo. Bolo presne také veľké, aby sa vošlo do mištičky z tvojich dlaní – teda ak by príliš nevystrko¬valo nohy, krídla a hlavu. Pierka malo sivohnedé, ale keby si sa pozrel lepšie, našiel by si na nich nenápadné odtiene mnohých ďalších farieb. Očká vtá¬čatka vyzerali ako dva zvedavé čierne koráliky pripravené niečo vyparatiť. Na hlave mu odstávala štica, lebo hoci sa každé ráno zo všetkých síl snažilo, nikdy sa mu nepodarilo učesať sa tak, aby vyzeralo ako slušný človek. Teda pardon, ako slušný vták.

„Ach jaj,“ povzdychlo si nahlas Vtáča, „ja nikdy nebudem ani z polovice také výnimočné ako všetky tie krásne a múdre vtáky, ktoré som stretlo.“
„Ale prrrosím ťa,“ odpovedal Vtáčaťu chrapľavý hlas. Bol to veľký krka¬vec, ktorý práve pod smrekom ďobal do zamrznutej pôdy, aby si zaobstaral niečo pod zub. „Jasné, že budeš výnimočné! Ty už totiž výnimočné si!“

Vtáča sa vyklonilo zo svojej pozorovateľne, aby si dobre prezrelo toho tvora, ktorý sa mu takto zrána snaží popod nos ťahať medové motúzy. Zhora zazne¬lo: „Ty si zo mňa uťahuješ, však? Ešte si ma ani nevidel, a už vieš, že som výnimočné. Veď sa na mňa pozri! Videl si v živote niekoho obyčajnejšieho než som ja?“

Krkavec sa hore ani nepozrel. Ďalej ďobal do tvrdej pôdy a do toho po¬vedal: „Nemusím ťa predsa vidieť, aby som vedel, že si výnimočný vtáčik. Pozrrri sa na mňa. Som čierrrny ako noc a niečo mimorrriadne by si na mne našlo asi len ťažko.“

Vtáča sa zo svojho hniezda vyklonilo ešte viac. A naozaj: krkavec bol taký obyčajný, aký len mohol byť. Zdalo sa však, že ho to vôbec netrápi, pretože dodal: „Milé Vtáča, byť krrrásny a múdrrry a skúsený a úspešný a neviem ešte aký je síce veľmi pekné, ale na to, aby si sa stalo skutočným vtákom, potrrrebuješ ešte jednu dôležitú vec.“
„Akú? Akú? Akú?“ vysypalo zo seba Vtáča, ktoré horelo nedočkavosťou dozvedieť sa tú tajnú prísadu.

Krkavec sa nad horlivosťou Vtáčaťa len pousmial a pokojne odpovedal: „Na to, aby si sa stalo skutočným vtákom, potrrrebuješ poznať svoju cenu. Nikto nie je dôležitejší než ty a rovnako tak ani ty nie si dôležitejší než kto¬koľvek iný.“…

(redigovala Katka)

Kde bolo, tam bolo, takto to bolo…, Veronika Hurdová (Nakladateľstvo Pupenec, 2017):

… Mávol rukou a už-už sa ju chystal hodiť späť do vody, keď vtom rybka prehovorila: „Pusť ma, rybár, som zázračná rybka a splním ti tri želania!“
„Tri želania?“ nadvihol rybár obočie. „Naozaj? A to ti mám veriť?“ Úplne stačilo, že sa vôbec bavil s hovoriacou rybou. Ešte to tak, naletieť na rozprávky o troch želaniach. Je jasné, že si chce akurát tak zachrániť vlastnú kožu. Ale čo, aj tak som ju chcel pustiť, pomyslel si rybár a nahlas povedal: „Len si plávaj, maličká.“ A pustil rybku späť do rybníka.
Rybka vo vode ihneď ožila, lebo ryby sa vo vode cítia… no predsa ako ryby vo vode. Trikrát sa zakrútila, trikrát kývla plutvičkou, až nakoniec vystrčila hlavičku nad hladinu a vraví: „Ďakujem ti rybár, že si ma pustil. Máš pravdu. Zázračná nie som a želania plniť neviem. Ale na rozdiel od iných rýb viem rozprávať. Chcel by si sa so mnou chvíľku pozhovárať?“
Rybár váhal. Odchádzal predsa z domu na ryby, aby sa nemusel zhovárať s manželkou. Pravda, s rybou sa človek zase len tak hocikedy neporozpráva. Mohlo by to byť zaujímavé, pretože ryba bude mať iste iný pohľad na svet.
„Tak dobre, ryba,“ vzdal to teda rybár. „Máš dvadsať minút, než zapadne slnko, zabav ma.“
Rybka bola rada, že sa môže konečne s niekým porozprávať. Ostatné ryby v rybníku nevedeli rozprávať, a tak celé dni iba mlčala. S nečakanou výrečnosťou preto okamžite spustila:
„Dobre, rybár, keďže ti nemôžem splniť tri želania, môžeme sa rozprávať o tom, čo by si si želal, keby som ti tie tri želania splniť mohla. Tak, čo by to bolo? Čo by si si želal ako prvé?“
Rybára otázka zaskočila, ale na hru so zlatou rybkou pristúpil. Poškrabkal si zarastenú bradu, popremýšľal a napokon vraví:
„Bývam v malom starom domčeku. Strecha nám už padá na hlavu. Potrebovali by sme niečo lepšie, väčšie, nové. Taká dvojposchodová vila, aspoň osem izieb, To by sa mi hodilo.“
„A ďalej?“ podpichovala ho zlatá rybka. „Čo by si v tej vile chcel ešte mať?“
„Ešte by tam mohol byť kozub,“ pokračoval dychtivo rybár. „A ešte služobníctvo, aby som sa nenamáhal pri domácich prácach. A pri dverách, pri dverách by sedel veľký strážny pes.“
„Hmm, tak to máme prvé želanie. Poďme k druhému. Aké by bolo tvoje druhé želanie?“ spýtala sa ryba.
„Druhé želanie,“ zaváhal rybár. „To sa musí poriadne premyslieť.“
Rybár zase chvíľu premýšľal a potom vyhŕkol: „Chodím päť dní v týždni do práce. Nie je to zlá práca a vlastne ma celkom baví. Ale keby som mal veľa, veľmi veľa peňazí, nemusel by som ta chodiť vôbec.“
„A koľko peňazí by si teda chcel?“ spýtala sa figliarsky zlatá rybka.
„Som už starý, nebudem tu už dlho. Stačilo by mi desať miliónov. Za toľké peniaze by som si mohol kúpiť, čo by som chcel.“
„To nie je zlý nápad“, podotkla rybka. „Druhé želanie je preč. Máš už len posledné želanie. Čo by si si želal do tretice?“
„Do tretice by som si želal novú ženu. Tá moja je stará, veľa práce neporobí. Chcel by som nejakú mladú, ktorá by sa o mňa na staré kolená dobre postarala.“
Zlatá rybka zakrúžila na hladine, zašpliechala plutvičkami a vraví: „A prečo by si si, rybár, vlastne všetko toto želal? Čo by sa v tvojom živote zmenilo?“
„Zmenilo? Zmenilo by sa toho predsa veľa. Keby som mal nový dom so služobníctvom, mal by som viac voľného času. Keby som mal veľa peňazí, nemusel by som chodiť do práce a mal by som ešte viac voľného času. Potom, potom by som bol konečne šťastný.“
„A prečo by si bol šťastný? Čo by si si počal s toľkým voľným časom?“
„Ja? No to je predsa jasné!“ odpovedal bez váhania rybár. „Chodil by som na ryby!“
Starý muž zakýval rybe na pozdrav a odišiel.
Zlatá rybka sa usmiala. Aj keď okrem rozprávania nebola vôbec zázračná, dnes mala pocit, že rybárovi jeho najväčšie želanie splnila. Niekedy totiž stačí človeka len trochu postrčiť, aby si uvedomil, že to, po čom najviac túži, už vlastne dávno má.

(redigovala Katka)